Vladimír Godár: Inštrumentálna hudba Jána Levoslava Bellu (kniha)

Rodák z Liptovského Mikuláša Ján Levoslav Bella (1843 – 1936) predstavuje v dejinách slovenskej hudby prvú skladateľskú osobnosť, ktorá sa zapojila do hudobnej kultúry svojej doby v oblasti cirkevnej, svetskej i javiskovej tvorby a vďaka svojmu dlhému životu i neúnavnej pracovitosti zanechala po sebe veľké množstvo diel všetkých druhov. Ján Bella (Belya, 1807 – 1870), otec Jána Levoslava, ktorý pôsobil v Liptovskom Sv. Mikuláši ako organista, sa postaral, aby jeho najstarší syn už v útlom veku získal základy kostolnej hudobníckej praxe – v speve, hre na organe i v hre na husliach. Spišský biskup Ladislav Zábojský (1793 – 1870) si v roku 1853 počas birmovky všimol malého desaťročného huslistu. Dohodol sa s chlapcovými rodičmi, že im pomôže s výdavkami na štúdiá, a tak prvorodený syn Ján nastúpil na jeseň roku 1853 na štúdiá do levočského gymnázia. Ako tretiak sa tu zoznámil s českým profesorom filológom Leopoldom Dvořákom, ktorý bol zanieteným hudobníkom a organizátorom školského orchestra. Bella sa prostredníctvom Dvořáka zapájal do orchestrálneho života, chcel sa naučiť hrať na všetkých hudobných nástrojoch, hrať basso continuo, dirigovať i komponovať. Dvořák sa mu stal aj kmotrom pri birmovke 1. júna 1857, čo sa prejavilo aj v tom, že Bella prebral kmotrovo meno Leopold. Toto meno neskôr používal v tejto i v poslovenčenej podobe (Levoslav). Dvořákov levočský školský orchester bolo prvé orchestrálne teleso, ktoré zaujalo chlapca Bellu natoľko, že po prechode na štúdiá do Banskej Bystrice do siedmeho ročníka gymnázia (1859 – 1860) skomponoval „inštrumentálnu omšu, ktorú s veľkým úspechom predviedol v dómskom kostole.“ Skutočný orchestrálny zvuk si však mohol vypočuť azda až po príchode do Viedne, kde sa v septembri 1863 stal seminaristom jezuitského Pázmánea a zároveň navštevoval hodiny u Simona Sechtera.